Tlačové centrum > Články & Štúdie

Články & Štúdie

YOLO

You Only Live Once. Tento výraz už síce má zopár rokov, stále je vraj heslom dnešnej mladej generácie. Výstižné. Teda, ak to neznamená žiť ako utrhnutý z reťaze. Veď je azda jasné, ako to myslím. Aj keď nedávno som s kamarátmi zažil skvelú pánsku jazdu a tiež tak trochu v zmysle YOLO. O tom však možno inokedy, stálo by to za samostatný príspevok...

O inom som chcel. Pred niekoľkými rokmi som ako každé pracovné ráno vstal do práce. Vonku už druhý deň vytrvalo pršalo. Mohol byť október. Nijako mi to neprekážalo, hlavu som mal (ako my všetci v Amrope) zamestnanú rôznymi úlohami, v podstate som to nevľúdne počasie ani veľmi nevnímal. Na rozdiel odo mňa iní ľudia už cestou v električke, počas dňa v práci, pri obede, jednoducho na rôznych miestach a v rôznych situáciách, sa individuálne alebo aj jeden druhému sťažovali, niektorí, dovolím si povedať, až frflali či nadávali.

Prišlo mi to zvláštne, ale jednoducho – bol taký deň. Až po moment, keď som cestou domov stretol susedku. Mala syna škôlkara, zhodou okolností môjho menovca, takže som ho registroval viac ako iné deti v dome. Mohol mať vtedy asi tak päť rokov. Mal obuté gumáky a oblečený pršiplášť a ako sme sa pozdravili a pomaly prešli cez priechod pre chodcov, ten kríženec Batmana a Majky z Gurunu sa z ničoho nič s hurónskym rehotom rozbehol po mokrej tráve do neďalekého parku. Ostali sme stáť a sledovali sme ho s nemým úžasom. Teda aspoň ja...

Ako odišlo, tak aj prišlo. Z parku a s neprestávajúcim revom sa to plápolajúce čudo priblížilo k nám, čo milá susedka s ustarosteným výrazom na tvári okomentovala pre mňa doteraz nezabudnuteľným spôsobom. „Vidíte, pán sused. A toto ja mám doma každý deň.“ Tvár sa jej ešte viac ustarostila, zrazu vyzerala o niečo staršia, než v skutočnosti bola. „Každý deň a je jedno či prší, či sneží alebo či fúka vietor. Ten chlapec sa skrátka z celej duše teší a toto mi robí stále. A neustále takto behá.“ Vzdychla a ticho dodala: „On sa teší zo všetkého. Niekedy mu až ticho závidím...“

Presne od toho momentu, od toho upršaného dňa, sa snažím aj ja. Je pravda, že niekedy mi to nevychádza. A niekedy sa, priznávam, pristihnem pri tom, ako frflem. Avšak začínam mať prvé výsledky, teda, aspoň pokiaľ ide o počasie. Možno aj preto, že dnes mám aj ja doma takého päťročného chlapca a ten mi môj zážitok pravidelne pripomína. Aj počas týchto horúcich letných dní. Už dlho nezapršalo. Nevadí, veď je leto. Tak je aj teplo. Tropické teplo.

Aj teraz, keď píšem tieto riadky, je poriadne teplo. Sparno a veľmi horúco. Ale spomeňme si, ako nám bude práve toto chýbať uprostred januára. Keď sa bude stmievať o štvrtej popoludní a z práce budeme odchádzať už len potme. Spomeňte si vtedy na mňa a na to, ako mi počas ostatnej zimy môj škôlkar povedal. „Nevadí, že je zima, tato. Ja predsa milujem zimu!“ A ešte rád hovorí: „V lete milujem leto a v zime zimu.“ Mali by sme sa tešiť zo všetkých dní. Nielen z tých pekných . Nezabudnite – YOLO.