Tlačové centrum > Články & Štúdie

Články & Štúdie

Keď to najlepšie pre naše deti zďaleka nie je to najlepšie

K napísaniu týchto riadkov ma definitívne podnietil rozhovor so známou školiteľkou pre oblasť hotelových zariadení, ktorý som si prečítal v jednom ekonomickom mesačníku. V odpovedi na otázku, či sú dnes mladí ochotní robiť všetko, tvrdo pracovať a učiť sa od základov, uviedla, že často nie. Všetci chcú byť hneď „manažéri“ a nechápu, že najprv musia dať a až potom môžu brať. Ona sama zažila situáciu, keď ako riaditeľka hotela poprosila mladú recepčnú, aby upratala jednu izbu, pretože v ten deň to jednoducho nemal kto iný urobiť. Hneď ďalšie ráno prišla do hotela jej mama aj s právnikom. Vraj, ako je možné, že niečo také chcela od jej dcéry, veď ona študuje hotelový manažment a bola prijatá na recepciu, nie ako chyžná...

Z viacerých príkladov zo školstva pravidelne počúvam, aké je dnes nesmierne ťažké, priam riskantné, dať deťom nejakú fyzickú prácu. Napríklad pohrabať lístie na školskom dvore, upratať triedu, očistiť lavice alebo podlahu (nie zriedka samy po sebe). Deti sa naučili, predovšetkým tie staršie, že učiteľ od nich nič také žiadať nemôže. Namiesto iných vedomostí sú podkuté v „znalosti“ svojich práv, často však nie povinností. V mnohých prípadoch sa do veci zaangažuje aj rodič, ktorý sa neunúva zájsť do školy a „poučiť“ učiteľa, čo si k jeho dieťaťu môže dovoliť a čo už nie. A tak, ak chce učiteľ napomenúť žiaka za počarbanú lavicu alebo neporiadok na chodbe či v triede, má jedinú možnosť – napísať poznámku do žiackej knižky.

Veľa sa popísalo o tom, aký je náš vzdelávací systém zastaralý, že neodráža potreby praxe a učí deti iba memorovať vedomosti, nie premýšľať, atď. Na vine sú nielen skostnatené osnovy, ale aj učitelia, ktorí učia tak ako pred dvadsiatimi rokmi, nevzdelávajú sa, nerozvíjajú nové metódy vyučovania a pod. Tí zase na oplátku poukazujú na to, že deti sú nevychované, nemajú žiadne záujmy okrem chytrých telefónov, nebudujú si osobné vzťahy a nešportujú.

Môžeme polemizovať o tom, kde je chyba, ale zabudli sme na jeden dôležitý článok celého výchovno-vzdelávacieho systému. Na rodičov. Som jeden z nich: mám doma trinásťročnú pubertiačku, moja manželka učí v základnej škole a moja maličkosť sa už trinásty rok pohybuje na trhu práce v oblasti personálneho poradenstva. Keď sledujem informácie a trendy zo všetkých týchto oblastí, musím konštatovať, že veľkú škodu robíme na našich deťoch práve my, rodičia. Snažíme sa ich ochrániť pred nástrahami dnešného neistého sveta a rýchlo napredujúcej spoločnosti. Sme v neustálom strese, aby sa nám niekde nezranili, aby sme im vyhoveli v takmer každom prianí, aby sme náhodou neporušili ich zdravý duševný vývoj. Nesmú sa unaviť fyzickou prácou a keď, tak len takou, ktorú im dáme my, lebo „my sami najlepšie vieme, čo je pre ne dobré“. V škole síce poukazujeme na to, že učiteľ sa má o naše deti starať, avšak zabúdame na to, že hlavnou osobou pre výchovu dieťaťa je stále rodič.

V premenlivej a zložitej súčasnosti, keď vedomosti, ktoré sa naučíme, starnú rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, keď mnohé dnešné pracovné pozície pod vplyvom rozvoja technológií a umelej inteligencie nebudú o desať rokov existovať, si položme otázku, čo vlastne môžeme deťom dať, aby boli po ukončení štúdia pripravené na život. Už tušíte, že vedomosti len v malej miere. To podstatné sú morálne hodnoty a etické princípy, schopnosť rozlišovať dobré od zlého, schopnosť byť ohľaduplný a veľkorysý k iným, mať zdravé, ale nie prehnané sebavedomie. Mali by sme im pomôcť rozvíjať dôležité osobnostné charakteristiky, schopnosti a zručnosti. Vytrvalosť v tom, čo robia, schopnosť popasovať sa s každodennými životnými situáciami a nechať ich, nech sa občas popália na menších problémoch, aby sa naučili stráviť neúspech a našli v sebe vôľu postaviť sa opäť na nohy a ísť ďalej. Nehovoriac o osobnom riešení konfliktov v medziľudských vzťahoch. Naučme sa teda my sami, v záujme úspešnej budúcnosti našich detí, poradiť im a byť oporou, ale neriešiť za ne každý aj maličký problém a nevyhovieť im automaticky vo všetkom, čo si zmyslia. Nechajme to na ne. Ony si poradia ľahšie, než si myslíme. Keď po skončení štúdia vykročia do života, budú ich tie facky bolieť menej.